Starnutie bez mýtov | Marek Horňanský psycholog

Starnutie je prirodzenou súčasťou ľudského života. Napriek tomu v nás často vyvoláva obavy, neistotu a otázky, na ktoré nemáme jednoduché odpovede. Jednou z najväčších obáv spojených so starnutím je strata pamäti, zhoršenie myslenia a zmena osobnosti – teda javy, ktoré si bežne spájame s demenciou a Alzheimerovou chorobou. Pre mnohých ľudí tieto pojmy splývajú do jednej hrozivej predstavy "straty seba samého". Pohľad psychológa však ponúka citlivejší, diferencovanejší a predovšetkým ľudskejší obraz. Z psychologického hľadiska nie je starnutie chorobou, ale vývinovou etapou, ktorá so sebou prináša zmeny, biologické, psychologické i sociálne. Zhoršenie pamäti, spomalenie tempa myslenia či potreba viacerých opakovaní ešte automaticky neznamenajú demenciu. Demencia a Alzheimerova choroba sú medicínske diagnózy, no ich dopad sa v každodennom živote prejavuje najmä psychicky. V prežívaní bezmocnosti, strachu, hanby, ale aj v zmenách vzťahov a identity človeka.

"Ako psychológ viem, že choroba mení fungovanie mozgu, no nemá moc zrušiť hodnotu člověka ..."

V praxi sa často stretávam s klientmi, ktorí neprichádzajú "len" kvôli pamäti. Napríklad pani Anna psychologickú pomoc so slovami: "...niečo so mnou nie je v poriadku, zabúdam a bojím sa, že mám Alzheimerovu chorobu." Po podrobnejšom rozhovore sa ukázalo, že jej ťažkosti sa objavili po odchode do dôchodku a strate každodennej štruktúry, sprevádzanej úzkosťou a osamelosťou. Psychologická diagnostika nepotvrdila demenciu, ale depresívne ladenie, ktoré výrazne ovplyvňovalo jej pamäť aj sebahodnotenie. Aj preto je dôležité hovoriť o starnutí a demencii bez zbytočného strašenia, no zároveň bez zľahčovania. Tento článok ponúka psychologický pohľad na starnutie, demenciu a Alzheimerovu chorobu s dôrazom na porozumenie, prevenciu a zachovanie dôstojnosti človeka v každej fáze života.

Po rozhovoroch a psychologických vyšetreniach sa ukázalo, že nejde o nastupujúcu demenciu, ale o "normálne zmeny pamäti" spojené so stresom, nezdravým životným štýlom, sociálnou izoláciou a nedostatkom pozitívnych podnetov. Klientka začala následne pravidelne cvičiť, učiť sa nový jazyk, nadviazala prerušené kontakty s rodinou a zapojila sa do dobrovoľníckych aktivít vo svojom okolí. O pol roka neskôr sama povedala: "...dnes sa cítim oveľa mladšia, pamäť sa mi zlepšila, teším sa viac z každého dňa...." Tento príbeh nie je výnimkou. Je dôkazom, že mozog reaguje na pozitívne podnety a stimuláciu aj v neskoršom veku. Čo teda hovoria najnovšie výskumy ? Napríklad aj to, že riziko Alzheimerovej choroby možno znížiť až o tretinu správnou životosprávou, sociálnymi kontaktmi a mentálnym tréningom. A že starnutie nemusí znamenať stratu. Môže byť obdobím rastu, ak mu dáme šancu.

"Najlepšia investícia, ktorú môžete urobiť, je do vlastnej mysle ..." Benjamin Franklin

Štúdia rehoľníčok patrí medzi najvýznamnejšie výskumy starnutia a Alzheimerovej choroby, pretože priniesla odpovede na otázky, ktoré vedcov dlho trápili. Prečo niektorí ľudia ochorejú na demenciu, zatiaľ čo iní si zachovajú jasnú myseľ až do vysokého veku ?" Tento unikátny projekt, vedený epidemiológom Dr. Davidom A. Snowdonom z Univerzity v Kentucky. Sledoval životy rehoľníčok z viacerých kláštorov v USA počas desiatok rokov. Rehoľníčky sa stali ideálnymi účastníčkami štúdie. Ich životný štýl je stabilný, nefajčia, takmer nepijú alkohol, žijú v podobných podmienkach, stravujú sa spoločne a väčšina z nich pracovala ako učiteľky. Vďaka tomu bolo možné vylúčiť vplyv mnohých premenných, ktoré u bežnej populácie komplikujú výskum. Výsledky štúdie sú prinajmenšom zaujímavé. Ukázalo sa napríklad, že dostatok kyseliny listovej môže pomôcť znížiť riziko Alzheimerovej choroby, že drobné, sotva patrné mozgové mrtvice môžu spustiť niektoré formy demencie, a že jazyková schopnosť v mladosti súvisí s nižším rizikom Alzheimerovej choroby. Rehoľníčky, ktoré vo svojich raných autobiografiách písali zložitejšie vety a vyjadrovali viac myšlienok, mali o polstoročie neskôr menšiu pravdepodobnosť, že ochorejú na demenciu. To naznačuje, že kognitívna rezerva, teda schopnosť mozgu odolávať patologickým zmenám, sa začína budovať už v ranom veku.

Najnovšie zistenia, publikované v časopise Journal of Personality and Social Psychology, pridávajú ďalší rozmer. Pozitívny emočný tón v autobiografiách rehoľníčok napísaných vo dvadsiatich rokoch súvisí s dĺžkou života. Tie, ktoré vyjadrovali viac radosti, nádeje a vďačnosti, žili v priemere až o desať rokov dlhšie než tie, ktorých texty boli skôr neutrálne či negatívne. Tento objav zapadá do výskumov, ktoré ukazujú, že optimizmus a pozitívne emócie chránia pred kardiovaskulárnymi chorobami, zlepšujú imunitu a podporujú celkovú odolnosť organizmu. Štúdia je cenná aj tým, že sleduje účastníčky od mladosti až do staroby. Alzheimerova choroba sa totiž rozvíja desiatky rokov, a preto je kľúčové mať údaje z obdobia, keď boli ľudia zdraví. Ako hovorí neurológ Robert P. Friedland, táto dlhodobá perspektíva pomáha pochopiť, že životný štýl, duševná aktivita a emočné nastavenie v mladosti majú vplyv na kvalitu života v starobe.

Príbehy konkrétnych rehoľníčok dodávajú štúdii ľudský rozmer. Niektoré rehoľníčky sa dožívajú skutočne úctyhodného veku. Dr. Snowdon pripúšťa, že vedecky nemožno dokázať všetko, ale verí, že úlohu zohráva aj spiritualita a život v komunite, pocit zmyslu, vzájomná starostlivosť a trpezlivosť. Čo si z toho môžeme vziať ? Nemusíme vstupovať do kláštora, aby sme využili poznatky štúdie. Môžeme podporovať rozvoj jazyka u detí, zostať duševne aktívni, starať sa o vzťahy, pestovať optimizmus a robiť veci, ktoré chránia zdravie, napr. nefajčiť, hýbať sa, jesť vyvážene. A možno si pripomenúť slová jednej sestry: "Nemysli na nič zlé, nerob nič zlé, nepočúvaj nič zlé ..." V čase, keď starnutie a Alzheimerova choroba predstavujú jednu z najväčších výziev modernej medicíny, nám príbehy týchto žien ukazujú, že dlhovekosť nie je len otázkou genetiky, ale aj spôsobu, akým žijeme a ako sa pozeráme na svet.

"Starnutie nie je strata mladosti, ale nová etapa príležitostí a sily ..."  Betty Friedan

Nové poznatky o starnutí a Alzheimerovej chorobe nám dávajú nádej a zároveň zodpovednosť. Už to nie je len o čakaní na "genetický ortieľ". Veda jasne ukazuje, že naše každodenné rozhodnutia majú obrovský vplyv na zdravie mozgu. Pohyb, kvalitná strava, sociálne kontakty, učenie sa nových vecí či zvládanie stresu. To všetko sú faktory, ktoré dokážu znížiť riziko demencie a zlepšiť kvalitu života v starobe. Často stačí zmeniť rytmus života, pridať mentálne výzvy a obnoviť radosť z každodenných aktivít.

Náš mozog je plastický. Dokáže sa prispôsobovať a rásť aj v neskoršom veku. To je revolučná správa, ktorú prinášajú moderné štúdie. Starnutie nemusí byť synonymom straty. Môže byť obdobím nových začiatkov, ak mu dáme šancu. A práve tu je úloha nás všetkých ...odborníkov, rodín, ale aj jednotlivcov. Prevencia začína dnes, nie zajtra. Každý krok, ktorý urobíme pre svoje telo a myseľ, je investíciou do budúcnosti, v ktorej si zachováme nielen pamäť ...ale aj chuť žiť 🙂

📚Marek Horňanský psycholog Ψ Autor sa dlhodobo venuje poradenskej a terapeutickej praxi, psychologickému vzdelávaniu a projektom podporujúcim duševné zdravie doma aj v zahraničí. Článok vznikol ako výsledok odborného štúdia, skúseností a analýzy literatúry s cieľom poskytnúť čitateľom zrozumiteľný a hodnotný pohľad na danú problematiku. V prípade otázok, spätnej väzby alebo záujmu o ďalšie informácie môžete autora kontaktovať online: psycholog.hornansky@gmail.com   Odborné zdroje:  Russell, J. Cambridge International AS & A Level Psychology Coursebook (Cambridge University Press, 2022, ISBN 1009152483)    Nolen-Hoeksema, S. Atkinson and Hilgard's Introduction to Psychology (2014, ISBN 1408044102)   Geiser, J. Lehrbuch Allgemeine Psychologie (Outlook Verlag, 2024, ISBN 3368659308)